Súd nerozhoduje váš spor? Tu je jedno z možných vysvetlení!

Teraz uvediem niečo o iných kategóriách sudcov. Tých, kvôli ktorým (aj podľa prerieknutia sa najčervenšieho miláčika 40% našich spoluobčanov) Slovensko nie je právny štát.

Brutálni neschopáci. Nevedia a nie sú schopní vedieť. Neštudovali a neštudujú, nevedia kriticky čítať, ovládajú 0,05 cudzích jazykov, idú len podľa zabehnutých praktík, pričom ich často niekto kontinuálne kryje. Nie sú kriminálnici, len ťažia zo systému, ktorý síce nivočí túto krajinu, ale im umožňuje brať plat, na ktorý by nemohli pomyslieť na voľnom trhu práce. Na svoje miesto sa dostali ako starí komunisti, vďaka nejakej náhode (pre nich šťastnej, pre nás nešťastnej) alebo nejakým podfukom, typicky, mali príbuzného na krajskom súde alebo ministerstve spravodlivosti (za všetkých doterajších vlád, podotýkam), a tak sa dostali k skúšobným otázkam vopred, aby si ich mohli bezmyšlienkovite nabifľovať.

Politickí kriminálnici. Toto je kategória prípadov, kedy sudcovia rozhodujú tak, ako to chcú buď vládni politici (komunistický model, veď, ako inak - u nás byť komunistom, alebo aspoň predsedom školskej organizácie SZM, je v podstate nutnou podmienkou vrcholovej politickej kariéry – kto vie prečo?) alebo tí, ktorí našich politikov pasú (tj. kriminálno-politická mafia, pardón, myslel som „politickí podnikatelia“). O existencii tohto fenoménu pochybuje asi len ten, kto (mal to šťastie, že) náš súd nevidel ani zďaleka alebo je mimo spoločenského spektra, ktorého sa toto dotýka, alebo na takom fenoméne veselo (alebo smutne) participuje.

Bežní kriminálnici. O tomto to je. Raz ma jeden známy požiadal, či by som nezamestnal jeho syna. Ja na to, že veď viem, že syn pracuje v nejakej veľkej kancelárii. A on, že syna už nebaví len chodiť po súdoch s obálkami. Totiž, ono to vraj funguje tak, že sa tam posielajú chlapci rovno zo školy tak, aby, keby sa to náhodou prevalilo (čo, ako už vieme, sa nestane ani náhodou), mladého hodia cez palubu, vyhlásia to za jeho vlastnú iniciatívu. No, a jedna z položiek, ktorá sa dá takto „zaobálkovať“ je prieťah. Takže, nie je to tak, že sudca nestíha, vec nie je jednoduchá alebo nie je dostatočné vybavenie súdov technikou či pomocným personálom. Kdeže. Nie je to o tom, čo nie je, ale o tom, čo je – obálka! Za natiahnutie veci o rok, drobnosť – tisíc éčiek. Môžete mať stokrát pravdu, dobrého advokáta a ťažkú osobnú situáciu – protistrane stačí len obálka a bezcharakternosť. A že politici vedia ako veci pomôcť, zabezpečili si (ako inak, za pravicovej vlády) nemožnosť, aby si strany sporu mohli svoju obchodno-právnu vec presunúť na iný, menej vyťažený súd – všetci vieme, že v Bratislave, kde sú sudcovia patrične vyberaní a sú tie rozhodujúce kauzy, sa nedosúdi včas nikto, ibaže by mal veľké šťastie (alebo tú obálku)*.

No, a vieme tiež to, že na to, aby to takto mohlo prebiehať, je nutné krytie polície, prokuratúry, a teda vrcholových politikov. V krajinách, kde štát s týmto zlom bojuje (a nie je toho súčasťou) veci fungujú trochu inak

____________________________________________________

* K tomu nižšie prehľad trvania prvostupňového konania, pričom, ako vieme, aj kvôli obálkam, prvostupňové rozhodnutie príliš často je len začiatok dlhej cesty k spravodlivosti.

VybraliSME