Čo nám odporcovia ale nevysvetlili je formované v nasledujúcich otázkach:
Ako je možné plošne predpokladať spôsobilosť každého sudcu na výkon funkcie, keď veľká časť z nich sú buďto bývalí členovia alebo kandidáti komunistickej strany, dokonca viacerí bývalí prokurátori generálnej prokuratúry (napr. istý oslavovaný harabinobijec Piko27), alebo sa na svoje posty dostali iným spôsobom bez záruky osobnostných kvalít (pričom je jasné, že je veľa aj slušných sudcov, ktorí ale nemajú reálny vplyv na prevládajúcu mentalitu izolovanosti a nadradenosti sudcovského stavu, tak typickej pre chovanie komunistov za ich vlády pred rokom 1990)?
Ak nebudú podliehať povinnosti previerky všetci sudcovia, kto stanoví kritériá uplatnenia previerok a bude rozhodovať o ich uplatnení v jednotlivých prípadoch? Neotvára toto väčší priestor pre obavy zo zneužitia ako „plošné“ previerky?
Ak sa sudcovia, ako mocenská elita v oblasti súdnictva, obávajú zneužitia previerok, čo my ostatní? Na nás nezáleží? Znamená to, že problém zneužívania postavenia akéhokoľvek štátneho zamestnanca, vrátane NBÚ, nie je niečo čo je potrebné riešiť alebo ak áno, musí sa to riešiť inak ako za priamej účasti sudcov? Alebo je to tak, že práve prípady pokusov o také zneužitie, ktoré budú sudcami kvalifikovane napadnuté na súde, budú viesť k ozdraveniu spoločnosti ako celku?
Teda, nie je to s odmietaním previerok v situácii, v ktorej sa naše súdnictvo nachádza, tak, ako keby sme povedali napr., že normálna Železničná stanica v Bratislave nie je potrebná, pretože tí, ktorí o tom rozhodujú vlakom aj tak nikdy necestujú?
Teda, či to nie je tak, že za 24 rokov prznenia spravodlivosti všetkými politickými garnitúrami, sudcovia sú odtrhnutí od širšej reality a majú mentalitu založenú na doživotnom zabezpečení a výnimočnosti ich postavenia?
A nakoniec, prečo by sudcovia nemohli ísť príkladom a za spoločnosť zviesť bitky, ktoré by v dôsledku priniesli lepší život nám všetkým? Nie je to ich poslanie?