"Nemám koho voliť!", "Ja na to kašlem!", "Aj tak tým nič nezmením!" alebo: "Nemám čas!".
Takéto a podobné výhovorky tých, ktorí voliť síce nejdú, ale potom šomrú na to, ako veci v našej spoločnosti fungujú, počuť v čase pred voľbami do Európskeho parlamentu. Označujem to za výhovorky, lebo ani jedna z nich neobstojí.
Po tom, čo Európska únia prekonala ako dôsledok klamstiev nielen pri prijímaní Grécka do Eurozóny, a čo Slovensko prekonalo vďaka klamstvám o hlasovaní o tzv. Eurovale, musí nám všetkým, čo aspoň občas premýšľajú, byť jasné, že každý má povinnosť urobiť aspoň toto jedno minimum preto, aby sa naša spoločnosť ozdravila. Pretože tu ide o viac ako len o Eurovoľby, tu ide o nás!
Keď podporíme ľudí, o ktorých vieme (alebo aspoň z toho, čo robia, sa nám zdá), že sú slušní, že je v ich duši láska k blížnemu, alebo povinnosť k spoločnosti ako celku, teda že ich pre aktivitu v politike nemotivujú peniaze, ani pýcha, ani márnivosť, potom je našou povinnosť prísť do volebnej miestnosti a dať hlas tomu, o kom si myslíme, že v našom hodnotovom rebríčku stojí najvyššie.
Je mi jasné, že nie každému musí vyhovovať Richard Sulík (i keď ja to nechápem, pretože nikto nie je perfektný) alebo niekto iný (tam to chápem, pretože nie je všetko zlato, čo sa blyští). Ale zaujímalo by ma, ako môže niekto rozumne zdôvodniť odmietnutie podpory napríklad Natálii Blahovej, alebo viacerých iných na kandidátke SaS, ak sa nejedná o výkon záväzku voči chlebodarcovi alebo predstaviteľovi ideológie, ktorá ho ovláda.
Niekde som čítal, že Tolstoj povedal, že je ľahšie napísať desať filozofických spisov ako uviesť jedno božie prikázanie do života. Je jasné, že reálnemu zlepšeniu nášho života ešte bude predchádzať ťažký boj. Ale aby sme aspoň nemali pocit, že ako otroci musíme znášať so sklonenou hlavou všetko, čo nám vrchnosť pripraví, voľme! Voľme, nech nie sme otroci!