Rozhodnutie nemeckého Spolkového ústavného súdu vo veci (OMT) je ale zaujímavé nielen preto, že v súvislosti so svojim rozhodnutím po prvý krát tento súd položil predbežné otázky Európskemu súdnemu dvoru, a tým mu dal náležitú príležitosť zaujať stanovisko k tvrdeniam o prekračovaní oprávnení inštitúcií Európskej únie, ale aj preto, že Spolkový ústavný súd pritom nezostal nič dlžný svojej povesti nezávislosti, keď dal jasne najavo, že ak ESD nezareaguje na predbežné otázky uspokojujúcim rozhodnutím, je pripravený vyniesť také rozhodnutie, ktoré ochráni právomoci Bundestagu ako orgánu, ktorý má konečnú zodpovednosť za ekonomickú politiku Nemecka, a potvrdí to, že pokiaľ ide o Nemecko, žiadna inštitúcia Európskej únie nie je oprávnená prekračovať rozsah svojich právomocí plynúcich jej z primárneho práva EÚ - Európskych zmlúv.
Toto iste nielen mne pripomenulo unikátne slovenské okolnosti iného plánu úradníkov Európskej únie - Európskeho stabilizačného mechanizmu (tzv. trvalého Eurovalu), ktoré viedli k ovládnutiu Slovenska naším terajším korupčno-autoritárskym režimom. To preto, že uvedené rozhodnutie vydal nemecký Spolkový ústavný súd na základe sťažnosti (okrem iných) poslanca Bundestagu Petra Gauweilera, ktorý tiež v súvislosti so zákonom o Eurovale inicioval (neúspešné) konanie pred Spolkovým ústavným súdom o predbežnom opatrení zakazujúcom jeho podpísanie prezidentom. Pritom ale, ani vtedy ani teraz, nebol Dr. Gauweiler nikým významným označovaný za nič neslušné ani znevažujúce, hoci nielenže o Eurovale hlasoval proti návrhu "jeho" koaličnej premiérky Angely Merkelovej (ktorá sa, celkom prirodzene, spoľahla na hlasy opozície, keďže, samozrejme, by ju ani vo snách nenapadlo niečo ako spájať také hlasovanie s vyslovením dôvery vláde), ale aj, ako predtým v prípade ESM, sťažnosťou na Spolkovom ústavnom súde napadol plány inštitúcií EÚ v súvislosti so "záchranou Eura".
Vo svetle uvedeného politického a ústavno-právneho diania v Nemecku si teda pripomeňme, ako v roku 2012 u nás hlasovanie o ESM (trvalom Eurovale) viedlo nielen k pádu a zmene vlády, ale aj k tomu, že predstavitelia strán Gorilej, ehm, pardón, „Ľudovej" platformy označovali za všetko možné, div nie zradcov národa, Richarda Sulíka a ostatných, ktorí si hlasovaním v Národnej rade "dovolili" vyjadriť svoje presvedčenie, že je treba:
- plniť volebné sľuby,
- dodržiavať právo (európske a slovenské, tak ako ho oni sami chápali - a neboli sami!) a
- neožobračovať beztak chudobné Slovensko.
A pritom, ak Richard Sulík a ostatní odmietli súhlasiť s návrhom zákona, ktorý mali právo považovať za rozporný s našou ústavou, európskymi zmluvami a sľubmi, ktoré dali svojim voličom, bolo to nielen ich právo, ale aj ich povinnosť. Neurobili nič iné ako to, že hlasovali v súlade so svojim svedomím tak, ako im to prikazuje ústava. K tomu je vhodné uviesť, že Súdny dvor Európskej únie (s použitím veľkej dávky právnickej ekvilibristiky) až v novembri 2012 na základe otázky Írskeho Najvyššieho súdu vo veci Pringle rozhodol o tom, že ESM naozaj je v súlade s článkom 125 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Všetky tieto oprávnené pochybnosti a právo na principiálne stanovisko boli našou pani premiérkou akosi nepochopiteľne nepochopené, keď táto bez vysvetlenia (ak nevezmeme v úvahu inteligenciu priemerného príjemcu urážajúce alebo nekoherentné frázy o nutnosti Eurovalu) spojila hlasovanie o Eurovale s vyjadrením dôvery vláde, pričom jej muselo byť jasné, že nebyť toho spojenia, Ficobojs (vtedy sa ešte nevolali kolesíkovia) musia hlasovať za. Toto musí každého súdneho človeka viesť k záveru, že neexistuje vysvetlenie takého kroku pani premiérky, ktoré by pre ňu bolo lichotivé. Mnohí sú navyše presvedčení, že Gorilo-kolupičská veľkokoalícia pani premiérku k takému spojeniu hlasovania o Eurovale s hlasovaním o dôvere vláde čímsi donútila, lebo pre ňu bola neprijateľná vláda s participáciou politickej strany, ktorá navrhla nezávislého generálneho prokurátora a ktorej viacerí exponenti sa dožadovali reálneho boja s oligarcho-politickým zovretím Slovenska.
No a treba tiež povedať, že na týchto pomeroch sa dodnes toho veľa nezmenilo. Pozrime sa koho R. Fico odporúča voliť v nastávajúcich voľbách do Európskeho parlamentu, keď odporúča voliť kandidátov tzv. štandardných strán (rozumej: ich Gorilo-kolupičskej oligarchickej veľkokoalície). Ficovi už nejde o kandidátov jeho strany SMER, pretože vie, že rovnako dobre budú v Európskom parlamente zabezpečovať pokračovanie jeho ožobračovacej diktatúry oligarchov aj poslanci iných „štandardných" (teda: zlodejsko-klamársko-korupčnícko-oligarchických) strán.
Aby sme sa ešte v závere vrátili k rozhodnutiu Spolkového ústavného súdu o OMT, všimnime si, že existuje veľká podobnosť viacerých postulátov v ňom uvedených a odkazovaných s argumentáciou tých, ktorí vtedy v NR SR odmietli hlasovať za Euroval. Toto je dôkazom toho, že hlasovanie proti Eurovalu bolo nielen legitímne, ale aj demokratické a zdôvodniteľné politické rozhodnutie, ktoré si zaslúži obdiv, nie odsúdenie. Rozhodnutie Spolkového ústavného súdu napríklad uvádza nasledujúce myšlienky (s mojimi poznámkami v zátvorkách):
- Ak úkon inštitúcie či iného orgánu Európskej únie má dôsledky, ktoré zasahujú do ústavného poriadku chráneného čl. 79 ods. 3 Ústavy, je tento od počiatku neúčinný voči Nemecku (citovaný článok pritom okrem iného odkazuje aj na čl. 20 ods. 2, ktorý hovorí, že všetka moc pochádza od ľudu a táto je vykonávaná ľudom prostredníctvom volieb a hlasovania oddelených legislatívnych, výkonných a justičných orgánov),
- Ak prenesenie právomocí (tj. na EÚ), ktoré pôvodne boli v súlade s Ústavou, boli (následne) rozšírené spôsobom (narúšajúcim zásadu uvedenú vyššie), jednalo by sa o úkony prekračujúce právomoci (EÚ),
- Je porušením článku 38 ods. 1 Ústavy (hovoriacom tiež o tom, že poslanci nie sú viazaní žiadnym príkazom a zodpovedajú len svojmu svedomiu), ak sa poslanecká snemovňa vzdá svojej parlamentnej zodpovednosti za rozpočet s výsledkom, že ona sama alebo budúca poslanecká snemovňa už nemá možnosť vykonávať právo rozhodovania o rozpočte na vlastnú zodpovednosť. Rozhodnutie o verejných príjmoch a výdavkoch je základnou zložkou schopnosti ústavného štátu sa demokraticky formovať.
Inšpiratívne by malo pre nás byť označenie, ktorého sa hlavnej myšlienke rozhodnutia Spolkového ústavného súdu dostalo v médiách, i keď pre nás zatiaľ ako z inej planéty: Demokracia je dôležitejšia ako Euro!
Navrhujem preto, aby sme na toto mysleli, keď pôjdeme voliť svojich zástupcov do Európskeho parlamentu.
