Dôveryhodnosť Najvyššiemu súdu? Aj keď je jeho vedenie ako z inej planéty?

Autor: Alojz Baránik | 10.7.2015 o 6:45 | (upravené 17.7.2015 o 7:52) Karma článku: 7,44 | Prečítané:  727x

Svetonázor veľkej časti vrcholových slovenských sudcov je výsledkom toho, že strávili svoj život v klamstve. Tento stav znemožňuje samo-očistu súdnictva, a tak sa o nápravu sa musia zasadiť tí, ktorým sú sudcovia povinní slúžiť.

Podľa správy o tom, že pre predsedníčku Najvyššieho súdu pracuje bývalý komunistický sudca Štefan Minárik, ktorý sa dopúšťal zverstiev nielen ako sudca rozhodujúci v komunistickom režime v politických kauzách, ale aj ako predĺžená ruka (vtedy) ministra spravodlivosti Harabina, minimálne vo vykonštruovanom disciplinárnom konaní proti jednému zo slušných sudcov, tento údajne o svojom rozhodovaní v politických procesoch uviedol, že  „v tom čase nemal inú možnosť, pretože ako zákonný sudca musel pridelenú vec rozhodnúť“ a predsedníčka Najvyššieho súdu sa k tomu údajne vyjadrila v tom zmysle, že ona s pôsobením pána Minárika na Najvyššom súde problém nemá (aj napriek tomu, že sa z uvedených informácií dá vyvodiť, že sa tu jedná o niekoho, kto pracuje podľa Harabinových inštrukcií).

I keď stále dúfame, že dôjde k ozajstnej a podstatnej zmene fungovania Najvyššieho súdu, človeka vlastne nemôže stanovisko pani predsedníčky prekvapiť, keď si uvedomí, že po dlhú dobu patrila k vrcholovým sudcom privilegovaným Harabinom, z ktorých väčšina približujúca sa 100% sa na svoje miesto dostala vďaka tomu, že boli členovia komunistickej strany, a tiež, že svoju voľbu na súčasný post pani predsedníčku poznačila výrokom, ktorý je akoby z inej planéty či iného režimu: "Rozhodnutia súdu sú tu na to, aby sa plnili, nie kritizovali v médiách".

Chápeme, s elementárnymi princípmi demokracie, ako sú sloboda prejavu, kritizovateľnosť predstaviteľov štátnej moci a ich rozhodnutí, sa človek zžíva ťažko v prostredí trvalo obsadenom komunistickými sudcami. Od pani predsedníčky ale verejnosť očakáva okrem reálneho zlepšenia vymožiteľnosti práva (čoho dosiaľ nevidíme žiadne hmatateľné známky), tiež skoncovanie s mentalitou nadradenosti a nedotknuteľnosti súdnej moci a jej držiteľov, ktorú si títo osobujú bez ohľadu na závažnosť ich prekročení noriem práva a slušnosti, spáchaných teraz alebo za komunistického režimu.

Preto udržiavať na Najvyššom súde človeka, ktorý podľa uvedeného článku  ohľadom svojho súdenia v politických procesoch povedal, že  „v tom čase nemal inú možnosť, pretože ako zákonný sudca musel pridelenú vec rozhodnúť“ je preto absolútne neprijateľné. Ak bude na tomto postoji pani predsedníčka trvať, bude to potvrdením správnosti názorov tých, ktorí tvrdia, že sudcovia sa nemajú čo starať o administratívu, personálne obsadenia súdov (a upevňovanie uzavretosti svojej moci), ale majú len súdiť. 

Pre ilustráciu toho, ako sú uvedené názory pani predsedníčky vzdialené rozhodovaniu (nielen) jednej inej (bývalej) predsedníčky najvyššieho súdu (v rozhodnutí pojednávajúcom tiež o prístupe k sudcom, ktorí sa angažovali v politických procesoch v Československu), uvádzam zopár citácií z nálezu českého ústavného súdu z pera (bývalej predsedníčku Najvyššieho súdu ČR) Elišky Wagnerovej (IV.ÚS 23/05 #2, N 111/46 SbNU 41). Toto rozhodnutie sa v rámci toho istého hodnotového sporu, ako je otázka fungovania pána Minárika na Najvyššom súde SR, zaoberalo, okrem iného, aj nasledujúcimi témami majúcimi korene v tom istom komunistickom režime [pre potreby slovenského čitateľa edit. autor]:

  • Právo na kritiku pomerov súdnictve

„Verejná kritika súdnej moci je totiž dôležitou protiváhou sudcovskej nezávislosti, a preto je potrebné vychádzať z prezumpcie prípustnosti prejavu, ktorého intenzita a obsah nevybočujú z hraníc účelu (prezumpcia dovolenosti kritiky verejnej moci)“.

  • K potvrdeniu skutočnosti, že v súdnictve ľudia, ktorí za komunistického režimu rozhodovali v politických veciach (presne tak ako pán Minárik), neboli nejakými obeťami situácie, kedy boli, ako to tvrdil pán Minárik, nútení rozhodovať “podľa zákona“, ale boli aktívnymi a dobrovoľnými účastníkmi zločinného systému, pretože boli na súdenie politických vecí (nepochybne s ich súhlasom) vyberaní do úzkej skupiny „spoľahlivých“ sudcov a pretože, ako nález uviedol, ľudí ako pán Minárik „nikto nenútil, aby vykonávali práve funkciu sudcu“:

.... pôsobila ako predsedníčka senátu, ktorý na mestskom súde ako jediný v odvolacom konaní rozhodoval v trestných veciach súdených v prvom stupni podľa prvej hlavy Trestného zákona, kam spadali aj trestné činy poburovania, rozvracania a opustenia republiky, a uzavrel, že inkriminované tvrdenie sťažovateľky "v podstate zodpovedá skutočnosti". Tento záver krajského súdu korešponduje so sociálnou skutočnosťou, že v 70. a 80. rokoch nebola justičnej represie masová, ale cielená. Odsudzujúcich rozsudkov nebolo veľa. ............ Politický vplyv v justícii sa vtedy presadzoval skôr výberom osôb (Šámal, P., K úprave trestného procesu v rokoch normalizácie, in Vývoj práva v Československu v rokoch 1945-1989, Praha, Karolinum, 2004, str. 310).“.

  • K potvrdeniu skutočnosti, že rozhodovanie komunistických sudcov v politických procesoch nebolo v súlade ani s vtedajším právnym poriadkom:

„Je totiž úplne zrejmé, že rozhodnutia [prednovembrových súdov, ktoré boli súčasnými súdmi uznané ako politické] boli celkom zjavne v rozpore s hodnotami uznávanými (krátko povedané) všetkými civilizovanými štátmi........................  [aj prednovembrový sudca mal povinnosť] súdiť v súlade s právom (nielen v súlade s formálne chápaným zákonom), ktoré ako spravodlivý výrok sudcu rešpektujúci predovšetkým základné práva osôb uvádza v život do tej doby mŕtvu literu formálneho zákona. Ak sudca túto povinnosť neplní, rozhoduje v rozpore s právom ......“.

Predpokladám, že nikto nepochybuje o tom, že prestíž súdnictva je determinovaná osobnostným profilom ľudí najmä na vysokých súdoch. Citovaný nález Ústavného súdu ČR jasne ukazuje, že neexistuje ospravedlnenie toho, že na Najvyššom súde SR pracuje osoba, ktorá sa dopúšťala justičných zverstiev a ktorá, navyše, robí teraz ktovie čo pre ktovie koho. Ak pani predsedníčke Najvyššieho súdu SR naozaj záleží na prestíži slovenského súdnictva, musí jej byť jasné, čo má robiť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?