Základnou myšlienkou zabezpečenia beztrestnosti vládnucej kasty je jeho po dlhé obdobie (a naprieč politickým spektrom) budovaná systémovosť a všestrannosť, a teda to, čo sa moderne niekedy označuje ako „multi-level“ protection (teda: ak to nedopatrením vyšetrí polícia a vznesie obvinenie, stopne to prokurátor a ak nie, zamotá sa to na súde, a ak by aj jeden aj druhý aj tretí súd rozhodol „nesprávne“, je tu ešte Ústavný súd – tam je možné všetko).
Dnes niečo o korupcii v súdnictve
V súdnictve sú základné okruhy problémov asi dva. Prvým je, že iste nielen ja mám dojem, že priemerná vzorka sudcov nielenže nie je vzorom cnosti pre zvyšok národa, ale vďaka dlhodobo uplatňovanému negatívnemu výberu (počínajúc takmer 100% výskytom členov zločineckej organizácie Komunistická strana medzi sudcami vyšších súdov), je táto, pokiaľ ide o osobnú morálku, hlboko pod národným priemerom.
Druhým je, že Trestný poriadok, zákon o sudcoch a iné právne predpisy v podstate fungujú ako garant faktickej beztrestnosti bohatých. To preto, že tieto sú dostatočne nejednoznačné na to, aby sa pri troche „dobrej vôle“ vždy našiel spôsob ako kriminálnika „vysekať“. Takže, nielenže má vládna kasta prostredníctvom korupcie a politického vplyvu zabezpečenú beztrestnosť, ale aj tam, kde nie je "politický" dôvod na nestíhanie trestnej činnosti, teda u bežných kriminálnikov, ale aj tiež u sudcov pre neplnenie si povinností (či už úmyselné alebo kvôli ich zásadnej neschopnosti), kvôli nejednoznačnostiam zákonov, ktoré sú dlhodobo neodstraňované judikatúrnou činnosťou Najvyššieho súdu, je vytvorený nekonečný priestor na širokú beztrestnosť tam, kde spoločnosť najviac volá po náprave.
Tento stav je zapríčinený, okrem tristnej kvality príliš veľkej časti sudcov a absencie riadneho managementu Najvyššieho súdu, nepochybne aj cieleným záujmom vládnucej kasty vytvárať priestor na rozhodovaciu ľubovôľu tak, ako to vyhovuje tomu-ktorému jej príslušníkovi (prípadne ako si to ten-ktorý z nich zaplatí).
Pripomínam v tejto súvislosti, že napriek tomu, že viac-menej nikto nepochybuje, že korupcia v súdnictve u nás je všadeprítomná (a hlavne na čím vyššom súde, tým viac), až na nepodstatné výnimky žiaden sudca nebol nikdy trestne stíhaný. Ba dokonca aj prípady disciplinárneho trestu "vyzlečenia z talára" sú smiešne zriedkavé v porovnaní s tým, čo je bežné v krajinách, kde súdnictvo dlhodobo funguje riadne (a teda dôvodov na taký trest je preto rádovo menej).
Tu, pre porovnanie, by mohol čitateľa zaujímať nedávny prípad, kedy štyria sudcovia v Anglicku boli vyzlečení z talára len preto, že námatkovou kontrolou bolo zistené, že si na služobnom počítači pozerali pornografiu, pričom bolo zdôraznené, že sa nejednalo o trestnú činnosť, pretože predmety ich záujmu boli legálne, nie napr. detská pornografia, ale sa jednalo len o porušenie etiky, pretože na takúto "voľnočasovú" aktivitu používali zariadenie, ktoré im štát poskytol len na pracovné účely. Viete si toto predstaviť u nás?
U nás to funguje tak, že napr. sudca, ktorý sa preslávil rozhodnutím o cenzúre ešte nevydanej knihy (Gorila), bol podľa všetkého za odmenu povýšený na Krajský súd, alebo za (prakticky neodvolateľného) sudcu Ústavného súdu bol prezidentkou Združenia sudcov (teda predstaviteľkou sudcov) navrhnutý sudca, ktorý sa preslávil tým, že organizoval justičné zverstvo známe ako diskriminačné žaloby, a dokonca, keď sa zvolený zástupca ľudu o takých praktikách (nie o tomuto sudcovi) vyjadril negatívne, zažaloval aj jeho (vcelku úspešne, veď o tom rozhodoval zas len jeho kolega - sudca) .
Ak sa nad týmto zamyslíme, tak je jasné, že dôsledkom dlhodobého pôsobenia toho, čo je uvedené vyššie, musí byť nasledujúce:
na okresných súdoch sú aj slušní sudcovia,
na krajské súdy sú povyšovaní sudcovia za odmenu za rozhodovanie napr. o tom, že sa má uplatniť cenzúra (alebo niečo také obdobné) a
tí, čo sa zo sudcov krajských súdov podobným spôsobom najviac vyznamenali, idú na Najvyšší súd a do Súdnej rady tak, aby lievikovou metódou bolo zabezpečené, že čo sa kriminálnikovi nepodaní na okrese ani na kraji, musí sa podariť na Najvyššom súde.
Preto je potrebné prijať také predpisy, ktoré záväzne a vynútiteľne stanovia minimálne kritériá na morálne kvality sudcu:
disciplinárne konania mimo možnosti ich ovplyvňovania súdnou mafiou, pričom vyzlečenie z talára bude základným a prakticky až na výnimky jediný trestom,
zákaz služobného postupu bývalým komunistom,
laická kontrola vo všetkých oblastiach súdnictva mimo samotného súdneho rozhodovania,
zverejnenie úplne všetkých rozhodnutí súdov (okrem procesných uznesení),
v najväčšom prípustnom rozsahu zákaz plynutia doby premlčania trestných činov sudcov po dobu, kedy sú sudcami.