Toto už nie je o jednom zákone - reakcia na jeden článok

Autor: Alojz Baránik | 8.5.2013 o 23:14 | (upravené 9.5.2013 o 8:35) Karma článku: 19,44 | Prečítané:  2302x

Tvrdím, že už nie je ďalej prijateľné sa tváriť, že politiku je možné robiť ako dosiaľ. Že už nie je udržateľné sa naďalej tváriť, že len nejaké zlé zákony sú na vine tomu, že sa rozpadajú zvyšky našej spoločenskej štruktúry. Tvrdenia o tom, že nejaký zákon zasiahne do našich základných práv sú obsahovo bezvýznamné a podporujú falošnú predstavu, že drobná legislatívna úprava má praktický význam pre zmenu právneho postavenia ľudí v situácii, kedy na Slovensku absentujú základné atribúty právneho štátu.

To, že Slovensko je právnym štátom, nedávno spochybnil aj predseda vlády. Iste to nemyslel tak, že by mu tento stav vadil, vlastne to iste ani nechcel tak povedať, bolo to len také Freudovské prerieknutie (parapraxis), z ktorého sa potom snažil vybrusliť tak, že kto má viac peňazí má viac slobody (s tým každý rád súhlasí) a že vlastne so štátom je všetko v poriadku, len je treba viac bojovať proti hmotnej nerovnosti medzi ľuďmi a prijímať lepšie zákony. V skutočnosti však Fico mal povedať to, že chudobným na zákonoch nemá čo záležať, pretože tie sú len pre bohatých a on sa snaží, aby tých bohatých bolo čím menej (a chudobných čím viac) - tým sa problémy s právom vyriešia tak nejako trvalejšie.

Predstava, že je teraz nejako mimoriadne dôležité to, ako sú napísané zákony, sa ale v našich politických kruhoch presadzuje všeobecne. Napríklad článok Vlastnícke práva opäť v ohrození tvrdí v podstate, že Smerom navrhovaná právna úprava, ktorou sa majú rozšíriť možnosti vyvlastnenia nehnuteľnosti, významne zhorší postavenie občana ako vlastníka nehnuteľnosti tým, že uľahčí vyvlastnenie pre potreby istých typov investícií. Je to ale naozaj tak? Pozrime sa na túto vec trochu inak.

Skutočnosťou na Slovensku je, že ochrana vlastníctva nehnuteľnosti každého z nás je daná len tým, že nikto z mocných o ňu nemá záujem. Akonáhle by sa napríklad stalo, že nejaký oligarcha alebo na oligarchu prepojený politik (alebo z iného dôvodu všemocná osoba) by vašu nehnuteľnosť na niečo, čokoľvek, chcela vlastniť, môže sa jej beztrestne zmocniť a v tejto krajine neexistuje sila, ktorá by mu v tom prakticky zabránila. Možno by ste sa po veľkých útrapách a s časovým odstupom domohli náhrady škody, samozrejme od štátu, nie od daného gaunera, ale to by na podstate toho, že ste proti vašej vôli prišli o vašu nehnuteľnosť, nič nezmenilo. K tomuto, pre tých, ktorí snáď pochybujú, uvediem aspoň nasledujúce:

  1. So zmenou vlastníka na základe neoprávneného zápisu do Katastra nehnuteľností som sa stretol opakovane. Jednoducho jedného dňa zistíte, že na liste vlastníctva k vašej nehnuteľnosti je ako vlastník uvedený niekto iný. Môžete namietať, ak sa vám to podarí včas zistiť, ale nie je isté, či budete úspešní (ak áno, jednalo sa len o pokus bezvýznamného zločinca alebo takého, ktorý medzitým stratil príslušné politicko-policajno-prokuratórsko-súdne krytie) a je isté, že tomu, kto takú neoprávnenú zmenu v katastri urobil, sa nič závažného nestane (kto vie o opaku, nech dá vedieť!). Ak máte šťastie na advokáta, ktorý sa za vás pôjde biť na súd, môžete žalovať. Ale pozor, v konečnom dôsledku, po mnohých rokoch, rozhoduje Harabin a jeho súdna skvadra (pozrite sa napr. na článok o manipuláciách s rozdeľovaním spisov). Môžete prípadne skúsiť ísť na políciu, ale pozor, rozhoduje Trnka a jeho skvadra, ktorá kontroluje vyšetrovanie polície podľa svojej absolútnej ľubovôle (predpokladám, že na toto nikto žiaden príklad nepotrebuje).
  2. Protiprávne rozhodnutia súdov sa vyskytovali a vyskytujú u nás v obrovskom rozsahu, a pritom nevidno, že by to niekoho nejako veľmi trápilo. Je jasné, že toto je nutný dôsledok stavu súdnictva a toho, že nielen Najvyšší súd, ale aj Ústavný súd pričasto rozhoduje (a rozhodnutia odďaľuje alebo inak načasováva) podľa politických (čo zahŕňa aj oligarchických) zadaní, a nie tak, aby formoval a utvrdzoval právne povedomie o nedotknuteľnosti ľudských práv. O tom dnes nepochybuje asi nikto. Dokonca, i keď svojským spôsobom a primerane jej „intelektu", to priznáva aj pani predsedníčka.
  3. Noviny číta málokto, a keď tieto občas o týchto veciach napíšu, je to, samozrejme, v len opatrnom rozsahu, teda tak, ako im to ich politickí bossovia dovolia (inak by kvôli tomu mohla padnúť vláda a musel by sa prípadne politicky znemožniť ten, kto si na tento systém dovolil upozorniť). Televízia je v rukách a pod kontrolou tých, o prešľapoch ktorých by sa v nej malo otvorene hovoriť (kto neverí, že to tak môže naozaj byť, nech si pustí Českú televíziu). V našich televíziách sa každý buď tvári, že sa nič zlého nedeje (a keď, tak len nejaké drobnosti - veď viete, nič nie je perfektné), alebo sa rovno dáva priestor škandalóznym, vyslovene protiprávnym vystúpeniam politikov a ich spoluhráčov (viď napr. exhibíciu „žurnalizmu" pri "rozhovore" Harabina na TA3.

Výsledok je, že niet nikoho, kto by sa účinne zastal práv občana, napríklad keď mu niekto prostredníctvom rozhodnutia štátnej moci odobral jeho nehnuteľnosť. To je súčasť našej drsnej reality na Slovensku. Na tom nič podstatné nezmení to, že sa prijal alebo neprijal nejaký zákon. Ak hovoríme napr. o vyvlastňovaní nehnuteľností, to sa deje v civilizovaných krajinách bežne a vlastníci sa toho často nevedia dočkať, pretože inak by sa k takým peniazom, aké dostanú ako náhradu, nedostali; a ak vyvlastnenie napr. vo Francúzsku niekoho postihne proti jeho vôli, má smolu a ani rodina na vysokých miestach mu nepomôže.

Ak teda niekto tvrdí, že nejaký zákon zhoršuje (alebo zlepšuje) postavenie vlastníkov, zakrýva tým celú históriu vzniku a existencie súdov, prokuratúry a polície v službách zločincov (pozor: z hľadiska sociologického, teda nie trestnej zodpovednosti, sa kriminálnici môžu rozdeľovať na trestnoprávne riešených a tých ostatných; že niekto patrí do tej druhej kategórie ešte neznamená, že nie je zločinec). Tvrdeniami, že za tejto situácie je rozhodujúce to, ako sú napísané nejaké zákony, sa v podstate propaguje dnes už silne nejasný koncept, že Slovensko je právny štát.

Všetky doterajšie politické garnitúry si vždy dávali veľmi záležať na tom, aby súdy, prokuratúra a polícia fungovali len v ich vlastnom záujme a nie v záujme občanov. Je preto nesprávne hovoriť, že nejaký zákon by mohol významne zmeniť postavenie občana v situácii, ktorá z takej histórie vznikla. Napraviť treba najprv uvedené pochybenia minulosti a až potom hovoriť o zmenách legislatívnych detailov, ktoré by, navyše, po takej náprave väčšinou stratili opodstatnenie. Prvým predpokladom nápravy chýb je však to, že si priznáme, že sme urobili chybu. Napriek dôkazom sociálnych psychológov o tom, že priznanie si chyby (aj pre politika, alebo dokonca preňho najviac) vedie k priaznivej reakcii okolia, u nás sme sa k niečomu takému ešte nedopracovali. Možno je to tým, že podmienkou takej priaznivej reakcie je to, že ono priznanie si chyby musí byť myslené vážne. Že by v tom bol celý problém?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?